čtvrtek 14. ledna 2016

Šantaram - India z trochu inej stránky



Šantarám. Kniha, ktorá sa u nás stala jednou z titulov, na ktoré bola zameraná predvianočná kampaň. Román, o ktorom sa veľa hovorilo a ešte viac sa o ňom písalo. Narazila som na rôzne názory. Bránila som sa jej. Kniha o Indii plná hlbokých myšlienok? To tu už predsa bolo, v modrom i ružovom a mala som pocit, že u Šantaramu pôjde o to isté. Aj napriek tomuto prvotnému dojmu som si nechala poradiť a siahla som po nej tiež. Nie je nad to, urobiť si na ňu svoj vlastný názor. A bolo to to najlepšie rozhodnutie.
,,Nemůžeš být víc než jenom sám sebou. Čím víc se snažíš být jako nekdo jiný, tím víc ti v tom překáží tvoje vlastní já."

Šantarám napísal Gregory David Roberts a pri jej písaní sa nechal čiastočne inšpirovať vlastnými zážitkami. Takže vlastne nikdy nevieme, kde končia príbehy, ktoré zažil a začína fabulácia.
Hlavný hrdina Lindsay, odsúdený za ozbrojené lúpeže, prichádza do Indie po úteku z austrálskeho vezenia. Pôvodne mala byť India len prestupnou zastávkou na ceste na Nový Zéland, ale po stretnutí s Prabhákárom sa jeho plány zmenili. Lindsay sa nebráni ničomu, čo mu život prinesie a tak ako jeho život, aj kniha sa stáva zbierkou ľudí, príbehov a rôznych udalostí, ktoré sú prepojené postavou hlavného hrdiny. Lindsay stretne osudovú ženu, žije v slumoch, stane sa pouličným lekárom, ale aj gangsterom a vojakom. Znovu sa zapletie s drogami, dokonca sa  podieľa aj na produkcii Bollywoodskych filmov. Je to určite zaujímavé rozprávanie. Príbeh plynie postupne, nezadrháva sa. Všetko na seba postupne nadväzuje a nanarazila som na žiadne hluché miesta.
Čo ma najviac zaujalo, bola postava hlavného hrdiny. Lindsay pritom nie je vyslovene kladný hrdina, práve naopak. Je to človek z mäsa a kostí, s chybami , starosťami, pochybnosťami a výčitkami svedomia. Ukazuje nám, že nič nie je čierne alebo biele, ale vo všetkom je ešte veľká škála farieb. Tak to bolo aj v jeho prípade. Aj napriek tomu, že bol vlastne zločincom, na mňa pôsobil ako správny chlap.

čtvrtek 7. ledna 2016

Knižné tipy - január/leden 2015

David Ebershoff - Dánská dívka

Románové spracovanie skutočného príbehu maliara Einara Wegenera a jeho manželky Grety začína nevinnou prosbou o pomoc, aby sa na ďalších stranách rozvinulo v strhujúce rozprávanie o nezvyčajnej láske, osobnej slobode a odvahe vzoprieť sa všeobecnej mienke. 
,,Urobíš pre mňa niečo?" spýtala sa Greta a netušila, čo tým rozpúta. Potrebovala dokončiť obraz, a pretože jej neprišla na záverečné sedenie modelka, nevidela inú možnosť, než použiť ako náhradný model svojho muža. Sotva si ale Einar oblečie punčochy, dámske šaty a črievičky, v jeho vnútri sa čosi zmení: uvedomí si, že je v skutočnosti ženou, nie mužom, a zatúži po zmene pohlavia. Nie je to ale jednoduché. Einarov príbeh sa odohráva v dvadsiatych rokoch, kedy ľudia ako on často končia v ústavoch pre choromyseľných. V parížskych salónoch možno dekadencia dostupuje vrcholu, ale vo väčšinovej spoločnosti stále prevláda názor, že cítiť sa ako zajatec vo vlastnom tele môže len psychopat, a to je nutné razantne liečiť. Einar už ale sníva svoj veľký sen a nechce sa jeho splnenia vzdá. Koľko osobnej odvahy, pochopenia a podpory bude potrebovať, aby sa mohol vnútorne oslobodiť? Aká silná musí byť láska ženy, ktorý je ochotná vyhovieť tak nezvyčajnému prianiu svojho muža? Aké sú pocity človeka, ktorý by rád unikol svojej dopredu danej identite?
Vydáva Domino.


Miroslava Varáčková - Adaptace

Zoya mala všetko - domov, priateľov, rodinu... A potom ľudstvo zdecimovali vojny. Teraz nemá nič. Prišla i o svoj domov. Ale prispôsobila sa. Dopredu ju poháňa len nádej, že ju vzácna mapa dovedie do posledného útočiska na Zemi. Ľudia skúšaní vojnou a chorobami sa tiež prispôsobili novému svetu a bojujú o každú minútu života. Osamelé dievča putujúce neznámou krajinou je pre nich ľahkou korisťou. Keď Zoye pomôže neznámy Šimon, poruší tým krehkú rovnováhu povojnového spoločenstva a musí zato zaplatiť životom. A tak sa Zoye vydáva na cestu zničenou krajinou s nádejou, že ju mapa po jej mŕtvom kamarátovi skutočne dovedie pred brány mesta, kde ešte vládne ľudskosť. Teda, mala by... 
Dystopická verzia budúcnosti v najnovšom románe Miroslavy Varáčkovej Adaptácia má nebezpečne blízko k realite, ktorá môže zabúchať na dvere už zajtra.
Vydáva Slovart.

úterý 5. ledna 2016

Kašlem na výzvy a predsavzatia

V prvom rade chcem Vám, milí moji čitatelia, zaželať všetko dobrého do roku 2016. Ďakujem Vám za vašu pozornosť, pripomienku a hlavne vernosť, ktorú mi zachovávate. Prajem Vám nech sa Vám vo všetkom darí a máte pred sebou úspešný rok.

Rozhodla som sa napísať tento článok, pretože už pár dní mi myšlienka naň leží v hlave. Bude trochu menej o knihách samotných, ale viac o mne ako čitateľke a človeku.

December bol šialený mesiac, tak ako každý rok som mala veľa povinností, či už pracovných, rodinných alebo zábavných a vôbec som nemala čas sadnúť si poriadne k blogu a niečo napísať. Veď aj posledný článok som pridávala pred mesiacom. Stihla som síce prečítať pár kníh, ale nezrecenzovala som tu ani jednu. Poslednú rozčítanú knihu som čítala dva týždňe, pretože som sa na ňu nedokázala poriadne sústrediť.
Ale nevedie to k tomu, čo si myslíte. Nejdem Vám tu teraz sľubovať, že budem písať viac (keď už je ten nový rok), že budem mať viac času a bla bla bla. To, keď niekde vidím, tak len krútim hlavou. Nerada sľubujem niečo, o čom neviem s istotou, že to splním. A tak jediné, čo Vám môžem sľúbiť je, že budem stále milovať knihy a venovať im svoj čas. Takže tak. 

A týmto som sa premostila vlastne k názvu článku, ktorý by sa Vám mohol zdať zvláštny. Možno aj je, ale mne príde proste presný a trefný. Od prvého dňa roku 2016 všade (a nielen) v online svete zakopávam na predsavzatia a knižné výzvy. Sľuby o tom, o koľko budeme tento rok lepší, chudší, budeme viac športovať, menej piť, viac tráviť času s rodinou a menej v práci. To je taká blbosť. My ľudia sa proste nepoučíme, vytvárame na seba zbytočné tlaky a potom sme nešťastní, že to neplníme. Vydrží nám to maximálne pár týždňov. Ale sklamanie z nesplnenia sa nás drží oveľa dlhšiu dobu.
V knižnom svete narážam na každom rohu na knižné výzvy a poviem Vám úprimne, neskutočne mi lezú na nervy. Minulý rok som sa zúčastňovala tiež, takže viem si predstaviť, prečo to robíme. Vyberať si knihy podľa farby, témy, obdobia, ktoré máme predpísané mi časom začalo vadiť. Najmä preto, že v danej chvíli som väčšinou mala chuť čítať niečo úplne iné. A preto tento rok na všetky výzvy a predsavzatia kašlem. 
Nedávam si na tento rok žiadne konkrétne ciele, proste budem robiť to, čo ma baví, vtedy, keď budem mať na to chuť a bude mi to prinášať radosť. Odmietam sa do čohokoľvek nútiť. Budem čítať, športovať, tráviť čas v prírode, s priateľmi, doma, vonku, v práci, tak aby som bola šťastná. Samozrejme, že chcem byť lepšia, úspešnejšia, podávať lepšie výkony v športe, ktorému sa venujem, veď kto nie. Ale tento rok na seba nebudem tlačiť.
Takže ak sa ma ešte raz niekto spýta, koľko kníh chcem tento rok prečítať, tak mu poviem: 

,,Presne na koľko budem mať chuť."

A čo si Vy myslíte o predsavzatiach a knižných výzvach? Dávali ste si nejaké? Dajte mi vedieť do komentárov.

Váš Cwrcekk