Starý kraj, jedna z noviniek, ktorá u nás vyšla pod hlavičkou Nakladatelství Host je rodinným románom o živote na nemeckom vidieku. Aj keď na nás môže pôsobiť, že ide o ženský román, keďže jeho veľká časť sa zameriava práve na ženské hrdinky, nie je to tak. Ja by som ho skôr označila za rodinný román. Je to román o ľuďoch, vzťahoch, o jednej rodine, jazvách na duši a osobných démonoch, ktorých druhá svetová vojna zanechala v tých, ktorí ju prežili.
Starý kraj je útly román, ktorý má neskutočné čaro. Ja sama som túto knihu začala čítať počas predĺženého víkendu na Šumave. Nebolo práve najlepšie počasie, za oknami hmla, ale aj nádherná príroda, domy, ľudia. Lepšie prostredie som si nemohla vybrať. To ešte umocnilo môj čitateľský zážitok. Cítila som sa oveľa bližšie tomu veľkému domu, statku, Starému kraju a jeho ľuďom.
Päťročná Vera utečie so svojou matkou z východného Pruska do nemeckého Starého kraja. Po prežití hrôz uprchlíka sa usadia vo veľkom dome s rákosovou strechou a hlavne ráznou gazdinou Idou a cítia sa neprijatí. Pre pôvodných obyvateľov sú len uprchlíci, ktorí im zaberajú miesto, ktorí sa k nim proste votreli a vôbec nemyslia na hrôzy, ktoré títo ľudia museli prežiť. A tento pocit nakoniec neprijatia, cudzosti sprevádza Veru po celý život. Nepomôže tomu ani to, že matka ju opustí a odsťahuje sa za novým manželom do mesta, s ktorou má ďalšiu dcéru a ona ostane sama vo veľkom dome s ďalšou stratenou dušou, bývalým vojakom Karlom, ktorý narozdiel od iných síce prežila, ale nikdy sa nespamätal z bojov. Prežívajú. Ale necítia sa doma. Sú poznamenaní na celý život. Len dve osamelé duše, ktoré dal osud dohromady. Až jedného dňa sa k Vere nasťahuje jej neter Anna so synom Leonom, ktorú podviedol a opustil manžel a nemá kam ísť. A tak sa začínajú učiť žiť spolu a Vera začína nachádzať niečo, v čo už ani nedúfala. Pocit spolunáležitosti a hlavne rodinu.
Ide o prvotinu nemeckej autorky Dorte Hansen, pri ktorej písaní čerpala z vlastných životných skúseností. Autorka žila veľkú časť svojho života v mestách, naposledy v Hamburgu, z ktorého sa s celou svojou rodinou presťahovala práve do regiónu Starého kraja. Jej štýl písania je jednoduchý, vety sú stručné, ale veľmi účinné. Nemárni čas zbytočnými kvetnatými opismi, ani nebrnká umelo na city. Text plynie prirodzene a práve v tej jednoduchosti je krása celého textu. Tu je vidieť, že keď spisovateľ má talent, stačí mu fakt málo, aby v čitateľovi vyvolal veľkú škálu pocitov.
Mozaika ľudských osudov, prelínanie minulosti a súčasnosti, ľudské vzťahy, ale aj kritika ekomatiek a voľnej výchovy detí, kontrast medzi životom v meste a na vidieku a hlavne snaha o nájdenie svojho miesta vo svete, toho svojho domova, rodiny, tento román je toho plný. Je plný skvelých myšlienok, pasáži na zamyslenie, ale aj krásnych, jednoduchých opisov života na vidieku. A hlavne je to román o ľuďoch. O bojoch, ktoré zvádzame každý deň, o minulosti, ktorá je proste našou súčasťou a o tom, že niekedy, keď už v to nedúfame, tak nájdeme, čo sme už dávno prestali hľadať. Rodinu. Spolupatričnosť. Dôveru.
Žiadne nadnesené a dokonalé opisy perfektného vidieka, ale realita, ktorá na čitateľa pôsobí oveľa príjemnejšie, pretože cíti, že autorka sa na nič nehrá. Ani nemusí, veď to tam pozná a proste a jednoducho len opisuje bežnú realitu nemeckého vidieka. A necháva na čitateľovi, čo si z toho vezme. Je presne zosobnením hesla V jednoduchosti je krása. A ja, ktorá som vyrástla na slovenskej dedine a ktorej babička mala veľký statok plný polí a zvierat, som sa zase na chvíľu preniesla do detstva a bolo mi proste dobre. Toto je jedna z kníh, ku ktorej sa veľmi rada ešte niekedy vrátim.
Starý kraj je útly román, ktorý má neskutočné čaro. Ja sama som túto knihu začala čítať počas predĺženého víkendu na Šumave. Nebolo práve najlepšie počasie, za oknami hmla, ale aj nádherná príroda, domy, ľudia. Lepšie prostredie som si nemohla vybrať. To ešte umocnilo môj čitateľský zážitok. Cítila som sa oveľa bližšie tomu veľkému domu, statku, Starému kraju a jeho ľuďom.
Päťročná Vera utečie so svojou matkou z východného Pruska do nemeckého Starého kraja. Po prežití hrôz uprchlíka sa usadia vo veľkom dome s rákosovou strechou a hlavne ráznou gazdinou Idou a cítia sa neprijatí. Pre pôvodných obyvateľov sú len uprchlíci, ktorí im zaberajú miesto, ktorí sa k nim proste votreli a vôbec nemyslia na hrôzy, ktoré títo ľudia museli prežiť. A tento pocit nakoniec neprijatia, cudzosti sprevádza Veru po celý život. Nepomôže tomu ani to, že matka ju opustí a odsťahuje sa za novým manželom do mesta, s ktorou má ďalšiu dcéru a ona ostane sama vo veľkom dome s ďalšou stratenou dušou, bývalým vojakom Karlom, ktorý narozdiel od iných síce prežila, ale nikdy sa nespamätal z bojov. Prežívajú. Ale necítia sa doma. Sú poznamenaní na celý život. Len dve osamelé duše, ktoré dal osud dohromady. Až jedného dňa sa k Vere nasťahuje jej neter Anna so synom Leonom, ktorú podviedol a opustil manžel a nemá kam ísť. A tak sa začínajú učiť žiť spolu a Vera začína nachádzať niečo, v čo už ani nedúfala. Pocit spolunáležitosti a hlavne rodinu.
,,Uprchlíky si člověk nevybírá, ani si je nezve, prostě je to sem zavane, s prázdnýma rukama a šílenými plány, a po jejich příchodu se všechno převrátí vzhůru nohama.Nikdo nevědel, jestli dokážou i něco napravit. Několik oken nebo trámů nebo člověka, který byl osamelý až do morku kostí. Který neměl ani tušení, jak přežije druhou zimu, všechny ty dlouhé noci bez někoho blízkého."
Ide o prvotinu nemeckej autorky Dorte Hansen, pri ktorej písaní čerpala z vlastných životných skúseností. Autorka žila veľkú časť svojho života v mestách, naposledy v Hamburgu, z ktorého sa s celou svojou rodinou presťahovala práve do regiónu Starého kraja. Jej štýl písania je jednoduchý, vety sú stručné, ale veľmi účinné. Nemárni čas zbytočnými kvetnatými opismi, ani nebrnká umelo na city. Text plynie prirodzene a práve v tej jednoduchosti je krása celého textu. Tu je vidieť, že keď spisovateľ má talent, stačí mu fakt málo, aby v čitateľovi vyvolal veľkú škálu pocitov.
Mozaika ľudských osudov, prelínanie minulosti a súčasnosti, ľudské vzťahy, ale aj kritika ekomatiek a voľnej výchovy detí, kontrast medzi životom v meste a na vidieku a hlavne snaha o nájdenie svojho miesta vo svete, toho svojho domova, rodiny, tento román je toho plný. Je plný skvelých myšlienok, pasáži na zamyslenie, ale aj krásnych, jednoduchých opisov života na vidieku. A hlavne je to román o ľuďoch. O bojoch, ktoré zvádzame každý deň, o minulosti, ktorá je proste našou súčasťou a o tom, že niekedy, keď už v to nedúfame, tak nájdeme, čo sme už dávno prestali hľadať. Rodinu. Spolupatričnosť. Dôveru.
Žiadne nadnesené a dokonalé opisy perfektného vidieka, ale realita, ktorá na čitateľa pôsobí oveľa príjemnejšie, pretože cíti, že autorka sa na nič nehrá. Ani nemusí, veď to tam pozná a proste a jednoducho len opisuje bežnú realitu nemeckého vidieka. A necháva na čitateľovi, čo si z toho vezme. Je presne zosobnením hesla V jednoduchosti je krása. A ja, ktorá som vyrástla na slovenskej dedine a ktorej babička mala veľký statok plný polí a zvierat, som sa zase na chvíľu preniesla do detstva a bolo mi proste dobre. Toto je jedna z kníh, ku ktorej sa veľmi rada ešte niekedy vrátim.
Hodnotenie: 100%
Autor: Dorte Hansen
Názov: Starý kraj (2016)
Originál: Altes Land (2015)
Vydalo: Nakladatelství Host
Počet strán: 257
Okomentovat