středa 29. června 2016

Ako som bežala Olympijský beh



Je polnoc a ja nemôžem spať. Tak som si sadla k počítaču a rozhodla sa s Vami podeliť o môj zážitok z prvého bežeckého závodu v mojom živote, ktorým bol Olympijský beh 2016 v pražskej Stromovke. Nie je mojím zvykom, že sa vyskytujem na fotkách na tomto blogu, predsa len sa cítim za objektívom istejšie. Rada Vám ukazujem zaujímavé knihy a miesta. U tohto článku ale urobím výnimku. 
Aby bolo hneď na začiatku jasné, ja behám málo. Športujem (venujem sa hlavne cyklistike) pravidelne, ale behu sa venujem dosť sporadicky. Väčšinou kvôli nedostatku času alebo vlastnej lenivosti. Behanie ma baví, ale zo začiatku som s ním veľmi bojovala a dosť som sa trápila, tak som behala málo. Postupne sa mi zlepšovala kondícia a aj môj pocit z behania. Moja najväčšia radosť tento rok bola, že som zvládla ubehnúť 5 km za pol hodinu bez toho, aby som musela zastaviť a oddýchnuť si. To bola moja obrovská výhra. A tak keď som zistila, že sa bude v pražskej Stromovke bežať Olympijský beh, lákalo ma to. Bola tam možnosť zabehnúť si 5 km trasu a ešte vrámci štartovného prispieť na Olympijskú nadáciu, ktorá podporuje sociálne znevýhodnených športovcov. A to je myšlienka, ktorú som veľmi rada podporila. A tak som ukecala kamošku, ktorá býva neďaleko Stromovky a rozhodli sme sa, že to skúsime. Mali sme 3 týždne na prípravu. Zvýšila som pravidelnosť behov z jedného za mesiac na dva za týždeň a tajne som dúfala v čo najlepší čas. Celý beh bol v symbolike hesla Emila Zátopka: ,, Nemůžeš? Přidej!" Ktoré síce znie zvláštne, ale na mňa pôsobí neskutočne motivačne.

Priznám sa, že na to aká som bola nervózna, som si celý beh nakoniec fakt užila. Svietilo slnko, bolo teplo, obrovské množstvo beh milujúcich ľudí okolo nás a Emilovo motivačné heslo všade, kam som sa len pozrela. Dokonca dorazili kamarátky ako morálna podpora. Uznávam, že čas (podľa Garmin hodiniek 28:02) som mohla mať lepší, ale na to ako málo behávam, je skvelý. Navyše, bežalo sa mi fakt skvelo, aj keď mi trochu vadilo to teplo. Ten zážitok proste stál za to. A následné jedlo a drinky v Stromovke v kruhu priateľov boli tou najlepšou odmenou. Bavilo ma to a tak si myslím, že sa ešte niekedy na štart nejakého bežeckého závodu určite postavím.

A čo Vy a behanie?